Rozhovor s ing. Naděždou Andrejčíkovou, Ph.D.

Paní doktorko, vraťme se prosím do historie firmy, kterou řídíte. Společnost Cosmotron Systems vznikla v roce 1992, tedy ještě v Československu. Můžete nás seznámit s působením Cosmotronu v současné době?

Hm, to je už pekne dávno. Vlastne je to takmer štvrťstoročie. Firmu sme založili v roku 1992, ale rok predtým som už fungovala ako živnostník. Firma bola založená ešte v rámci Československej republiky, ale tým, že ja som sa narodila z druhej strany Moravy, teda na Slovensku, preto aj registrácia spoločnosti bola realizovaná na Slovensku, ale kancelária bola od začiatku v Hodoníne. Bolo to aj preto, že ja som v Hodoníne začala aj pracovať a mám k nemu aj veľmi pekný vzťah z detstva. A prečo a ako to všetko začalo? Vrátila som sa z pracovného pobytu v zahraničí, kde som mala možnosť pracovať na viacerých zaujímavých projektoch, zoznámiť sa so zariadeniami čiarového kódu, kde som u firmy Fargo (neskoršie Datamax), absolvovala školenia a následne skúšky. Tieto ma oprávňovali zastupovať ich v našom regióne. Po návrate zo stáže som teda začala s ponukou týchto zariadení – snímačov, tlačiarní, ručných a prenosných zariadení, spotrebného materiálu a služieb s tým spojených. Lenže v tom čase možností veľa nebolo. Niekto mi vtedy povedal, že by to mohli potrebovať v knižniciach. Tak som si zobrala do tašky zopár snímačov rôznych druhov, najpoužívanejšiu tlačiareň, prenosné zariadenie na inventarizáciu, pár vzoriek spotrebného materiálu a vybrala som sa do Bratislavy. Konkrétne Slovenskej technickej knižnice (dnešné CVTI), kde som sa prvýkrát stretla s pánom Androvičom a pani Steinerovou. Bola som veľmi prekvapená, keď mi ukázali ich vybavenie od firmy INTERMEC a jeho napojenie na sálový počítač, kde prevádzkovali katalóg knižnice postavený nad CDS – ISIS.

Následne som navštívila Slovenskú ekonomickú knižnicu EU v Bratislave, ktorá začínala v nových krásnych priestoroch. Pani riaditeľke aj pracovníčkam sa veľmi páčilo, hlavne možnosť inventarizácie a manipulácie s knihami, ale mali takú malú poznámku „to je super, aspoň to vidíme na živo, nielen na obrázkoch, ale my by sme to potrebovali aj so systémom“. No a ja mladá, neskúsená, o knižniciach v tom čase toho veľa netušiaca, som si povedala, ok, môže byť. V duchu som si pomyslela, že veď nejaký katalóg, čitatelia a transakcie – výpožičky, návraty, nemôže byť taký veľký problém, nejaký ten víkend. Naviac som v tom roku oponovala jednu diplomovú prácu presne s touto témou. Tak som sa do toho pustila, ale… Knihovníci ma pomerne rýchlo vyviedli z omylu, že to nie je len tak, na to sú štandardy!!!

Vtedy to bol „Výmenný formát“ tzv. Výmenný formát s veľkým „V“, ktorý bol implementovaný najviac v CDS-ISIS. Chvíľu mi trvalo, než som pochopila všetky tie čísielká a písmenká a k tomu ešte tie veľké tlačené písmenká, no zaujímavé. Bola to pre mňa veľká výzva a tak som sa učila a učila a zasa len učila, stále nové veci a keď som si myslela, že už všetko viem, tak prišiel nový štandard a tak stále dookola. Čo sa týkalo služieb, či akvizície, tak tam som nemala problémy, lebo v podstate funkcionalita pre požičiavanie, rezervácie, návraty, upomienky, žiadanky, je rovnaká bez ohľadu na to, či sa požičiavajú knihy, alebo akékoľvek náradie, či iné veci. No a akvizícia – to sú zasa objednávky, faktúry, rozpočty, dodávatelia, saldo-kontá, a podobne, čo mi bolo veľmi dobre známe už zo strednej školy, takže to už išlo pomerne rýchlo a v roku 1992 bol prvý knihovnický systém Rapid Library na svete. No a vtedy bola založená prvá spoločnosť Cosmotron, ktorá bola od začiatku zameraná na knižnice, informačné systémy pre knižnice a tiež na doplnkové zariadenia a služby, ktoré knižnice k svojej činnosti potrebovali. Prvá implementácia Rapid Library bola realizovaná ešte v tom istom roku v Slovenskej lekárskej knižnici.

Musím povedať, že to bolo veľmi náročné obdobie, pretože často som pracovala a programovala aj viac ako 16 hodín denne, ale bola to veľmi zaujímavá a príjemná práca, pretože som často mala pri sebe Janku Kekeňákovú a Dášku Lackovú, vtedajšie pracovníčky SLLK, od ktorých som sa veľmi veľa naučila. Samozrejme postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie veľmi šikovné knihovníčky, výnimočne aj knihovníci, vďaka ktorým sa nám podarilo Rapid Library dostať do podoby, ktorá bola pomerne dynamická a vďaka širokým možnostiam rôznych nastavení výborne vyhovovala rôznym typom knižníc od verejných, cez špecializované, akademické, atď.

Keď už všetko vyzeralo, že máme hotovo, tak nám rozdelili republiku. Čo pre mňa znamenalo, že v roku 1993 bolo potrebné založiť ešte jednu firmu s registráciou priamo v ČR. Od tej chvíle fungujú obe spoločnosti, aj keď sú od seba vzdialené len 10 km. Hlavné sídlo spoločnosti je stále v Hodoníne, len sme sa asi pred 10 rokmi presťahovali do vlastnej budovy – domu, ktorý v súčasnosti čiastočne rozširujeme a rekonštruujeme. Môžem povedať, že za tie roky sa toho dosť zmenilo. Nielen v našej spoločnosti, ktorú som v tom roku 1992 založila najprv so zahraničným partnerom a postupne sme prijímali ďalších zamestnancov. Dnes má spoločnosť 25 stálych pracovníkov a ako som uviedla hlavné sídlo spoločnosti je v Hodoníne, čo nijako nebráni tomu, aby sme pôsobili po oboch stranách rieky Moravy.

Internet spolu s globalizáciou umožňuje operovať prakticky kdekoľvek a odkiaľkoľvek. Ja však preferujem osobný kontakt, pretože napriamo je tá komunikácia iná a oveľa efektívnejšia. Je to z toho dôvodu, že keď sme z očí do očí a vidíme spolu konkrétny problém, takže si oveľa skôr porozumieme, pretože nie vždy je jednoduché danú požiadavku opísať tak, aby nedošlo k nedorozumeniam. Áno, súhlasím s tým, že internet a technológie nám uľahčujú prácu a šetria čas, ale stále sú a vždy budú situácie, kedy niet nad osobné stretnutie. Ak to nie je možné tak v tom prípade ja osobne radšej preferujem telefonát pred mailom, pretože v hlase človek dokáže vycítiť, či človek na druhej strane rozumie a podľa toho vie ako pokračovať, alebo minimálne je možné hneď získať spätnú väzbu. To neznamená, že sa k otázke rozširovania spoločnosti do iných krajín staviam negatívne. Nie, ale ako sa hovorí – „každý kraj, iný mrav“ a pre kultúru to platí dvojnásobne. Takže nemám nič proti rozširovaniu našich riešení do iných krajín, ale… je tu zásadné „ale“. Tým je to, že takéto rozširovanie musí byť podľa nás podmienené partnerstvom so spoločnosťou, ktorá v danej krajine pozná dôkladne podmienky a hlavne požiadavky používateľov v tejto doméne a bude schopná a ochotná nielen prebrať zodpovednosť za plnenie takýchto požiadaviek, ako aj to, že bude schopná nadviazať na naše riešenie a tiež ho vedieť podľa požiadaviek v daných podmienkach aj rozširovať .

Takže ak mám zodpovedať na otázku, kde vidím pôsobnosť našej spoločnosti, tak primárne stále trvá prostredie „Československa“. Teda toto prostredie, ktore si dovolím povedať, že poznáme a snažíme sa v predstihu odhadovať aj požiadavky používateľov. Snažíme sa neustále sústrediť na požiadavky zákazníkov a ich používateľov, ale tiež sledujeme trendy a snažíme sa prinášať nové veci. S ohľadom na stále viac a rýchlejšie sa prejavujúce zmeny a nové požiadavky sa snažíme prostredie platformy ARL stále viac a a viac otvárať a sprístupňovať tak administrátorom prostredie, ktoré im umožňuje na jednej strane využívať všetky nové štandardy, ale tiež upraviť si systém podľa svojich vlastných požiadaviek.

Jaké bylo původně vaše hlavní zaměření? Společnost měla a má doplňkové služby, některé z nich jsou využívány knihovnami. Měli jste to v plánu od začátku?

Ako som spomenula, pôvodný zámer bolo predávať zariadenia, spotrebný materiál a služby spojené s identifikačnými systémami na báze čiarového kódu. Z počiatku som informačný systém pre knižnice brala jako drobnú odbočku. Musím však znovu potvrdiť, že knižnice, resp. to čo robia a ako k práci pristupujú, tak to mi učarovalo. Pre mňa, ako informatika, bolo zo začiatku nepredstaviteľné, že knižnice sú tie, kto definoval protokol pre komunikáciu informačných systémov jako takých, teda všeobecne. To, že si tento protokol, definovaním vlastnej množiny parametrov aplikovali na knižnično-informačné systémy, bolo až v druhom kroku. Tiež skutočnosť, že knihovníci formátom UNIMARC definovali základný princíp sémantického webu a to v čase, kedy ani len o webe ľudia netušili. Pravdou totiž je, že ani nemohli, lebo v tom čase bol aj internet prakticky len v plienkach. A rovnako je to prekvapením pre informatikov aj dnes. Vidím to u študentov, to zdesenie v tvári, keď sa dozvedia, kto to definoval a druhé, ešte väčšie zdesenie, keď sa dozvedia kedy to bolo.

Takže to čo malo byť podružné sa stalo primárnym a identifikačné systémy, i keď dnes už viac na báze RFID, sú skôr doplnkom, či lepšie povedané sprievodným produktom. Práve z dôvodu, že dôsledne sledujeme trendy a to čo sa deje v zahraničí sme to boli práve my, kto prvýkrát knihovníkom u nás predstavil túto technológiu. A keď uplynulo od tej chvíle „len“ 10 rokov, v tejto oblasti je to veľa. Za tento čas sa nielen vymenilo niekoľko generácií  jednotlivých typov zariadení, ale tiež bolo definovaných viacero nových noriem a štandardov, ktoré na druhej strane ovplyvnili aj funkcionalitu knižnično-informačného systému. Jednoducho povedané, aj keď sa to nezdá, prostredie knižníc je veľmi dynamické. Dynamika reflektuje na jednotlivé zmeny v oblasti IKT, ktorých prichádza stále viac a viac a to stále rýchlejšie, pričom sa zrýchľuje aj to samotné zrýchľovanie.

No a aby toho nebolo málo, tak ešte je dôležité zohľadniť dôsledky takýchto zmien z viacerých pohľadov – knihovník, zriaďovateľ, používateľ a komunita. Takže člověk sa pri tom neustále učí nové a hlavne zaujímavé věci. Ak informatici vymyslia technologiu, tak knihovníci vymyslia to, ako ju použiť tak, aby to dávalo zmysel. Princípy spracovania informácií, ktoré definovali knihovníci, sú použiteľné v ktorejkoľvek inej doméne. Z počiatku som si vždy kládla otázku, ako je to možné, nechcelo sa mi veriť, že tomu tak je, ale pomerne rýchlo som si našla aj odpoveď, či skôr zdôvodnenie. No a tým je fakt, že knihovníci od počiatku hľadajú spôsob organizovania poznania tak, aby sa v ňom vyznali iní. No a to je ten dôvod, od počiatku knihovníkom nikdy nešlo o komerciu, ale vždy o verejný prospech a teda aj o vzájomnú spoluprácu. Nemali dôvod si akékoľvek poznatky ochraňovať len a len pre seba, ale naopak, vždy sa snažili o vzájomné zdieľanie dát, čo dnes, kedy nás informácie zaplavujú prakticky z každej strany, je ešte oveľa, ale oveľa dôležitejšie, pretože bez spolupráce a efektívneho využívania IKT nie je nijako možné všetky tieto informácie spracovať.

Ale na druhej strane, sa stále viac a a viac otvára priestor pre spoluprácu minimálne v rámci celej domény kultúrneho dedičštva. No a takéto dáta zasa otvárajú široké spektrum nových možností pre získavnie informácií a odhaľovanie nových vzťahov. No a to sú zasa dôvody pre to, že aj keď som mala pôvodne inú predstavu o zameraní spoločnosti, som rada, že to život zariadil takto. Dostala som príležitosť naučiť sa veľa zaujímavého a při tom spoznať aj veľa múdrych a zaujímavý ľudí a získať nových priateľov.

Knihovna Karla Dvořáčka ve Vyškově byla první veřejnou knihovnou, s níž jste úzce spolupracovala. S tehdejší metodičkou, Marií Crhonkovou, jste ladila knihovnický SW určený odborným knihovnám pro potřeby veřejných knihoven. Vzpomenete si na tu dobu a na tehdejší knihovny?

Akoby nie, to bolo naozaj veľmi dávno, pred viac ako 20 rokmi – ak sa nemylim tak v roku 1995, to bol ešte systém Rapid Library, ktorý som pôvodne napísala sama. S pani Crhonkovou sa mi veľmi dobre spolupracovalo a vždy som sa do Vyškova veľmi tešila. Naučila som sa tam viaceré špecifiká veřejných knižníc a najmä funkcie spojené s pôsobením v regióne, pretože s tým som sa v slovenských knižniciach nestretla. Našťastie som mala veľmi dobré základy ekonomiky a účtovníctva, takže, sklady, či fakturácia, dodacie listy spolu so sledovaním rozpočtu mi nerobilo žiadne problémy. Veru, to boli krásne časy.

Jak se vám dařilo získávat kontakty a především vůli ke spolupráci s knihovnami? Co vás k této, jistě velmi náročné (respektování knihovnických standardů apod.) spolupráci vedlo?

No pravdupovediac, najprv som nechápala, bola som veľmi prekvapená, že na knihovníctvo existuje vysoká škola. Ale štandardy boli pre mňa akousi výzvou. Musím sa priznať, chvíľu mi trvalo, než som si to všetko v hlave usporiadala, pretože aj informácie som od viacerých knihovníkov dostávala rôznorodé. No a keď už som sa naučila „Výmenný formát“, prišli s UNIMARCom a AACR2. To ma celé fascinovalo a stále v tom vidím veľký potenciál. Prácu knihovníkov obdivujem, je to nádherné, čo všetko sa informatici môžu od knihovníkov naučiť. Ja tvrdím študentom, že ak chcú navrhovať informačné systémy pre spracovanie dát, mali by pochopiť principy UNIMARCu. Ak by ich vedeli, tak, by získali na problematiku úplne iný nadhľad. Dovolím si tvrdiť, že niet zložitejšich vzťahov, aké sú definované v UNIMARCu. Naviac, keď sa na to pozrieme bližšie, tak zistíme, že UNIMARC vlastne položil aj základný princíp sémantického webu, lenže v čase, keď nie web, ale internet bol ešte vlastane v plienkach. Informatici vymysleli technológiu, ale až knihovníci definovali spôsob, ako ju použiť, aby dávala zmysel a naozaj prinášala pridanú hodnotu.

Takže pre mňa spolupráca s knihovníkmi bola a je stále potešením. Som veľmi rada v ich blízkosti no a kontakty? To bolo spočiatku zaujímavé, možno som mala šťastie, že som natrafila na veľmi dobrých ľudí – samozrejme knihovníkov, ktorý ma usmerňovali a pomáhali mi zorientovať sa v tomto svete. A ono to bola naozaj vzájomná spolupráca, ja som sa od knihovníkov učila poznávať ich svet, no a naopak, ja som sa im zasa snažila vždy ukázať, ako by im počítače mohli pomôcť a uľahčiť im čiastočne ich prácu. Ale s tým uľahčením si nie som istá, že to tak ešte stále je. Prečo? No preto, že knihovníci sa v súvislosti s nástupom počítačov a rozvojom informačních a komunikačních technológií, museli naučiť ešte veľa nových vecí. Počítače im prinášajú stále nové informačné zdroje, ktoré majú každý svoje rozhranie a tak dnes knihovník musí vedieť ovládať nielen knihovnícky informačný systém, ale veľa, veľa ďalších spolu s množstvom iných technológií. Tie prichádzajú stále nové a nové, takže knihovníci už nie sú len knihovníci, ale častokrát aj informační špecialisti, ale bohužiaľ ich postavenie a ocenenie v spoločnosti tomu nezodpovedá, čo mňa osobne veľmi mrzí. Nechápem to, pretože na jednej strane počúvame, „informácie sú najcennejším obchodným artiklom“. A ja tvrdím, že knihovníci sú tí, kto najlepšie vie informácie spracovať.

V roce 2013 (Duha 2/13) přinesla Duha článek o projektu INTERPI (Interoperabilita v paměťových institucích). Řešitelem byla Národní knihovna, na realizaci se podílel i Cosmotron Bohemia. Pracujete nebo připravujete v současné době projekty společně s knihovnami (odbornými, veřejnými)?

Áno, na projekte INTERPI sme spolupracovali, dnes je v skúšobnej prevádzke. Práca na tomto projekte bola veľmi zaujímavá, pretože internet rúca bariéry nielen medzi knižnicemi, ale tiež medzi pamäťovými inštitúciami a technologicky otvára cestu k spolupráci všetkých typov pamäťových inštitúcií. Lenže, bol tu problém, každý typ má svoje formáty, svoje pravidlá a aj keď popisujú tú istú knihu v archíve, múzeu aj knižnici, nebolo možné tieto informácie získať spolu na jeden dotáz do ktorejkoľvek z týchto inštitúcií. No a keby aj sa nejako podarilo tieto informácie získať, tak z každej inštitúcie by sme dostali rôzne infromácie a to ešte aj v rozdielnej forme, čo je na ďalšie použitie týchto informácií dosť nepraktické.

Preto sme sa rozhodli s pani Balíkovou a pánom Kuntom nájsť riešenie, ktoré by umožňovali naprieč inštitúciami informácie nielen zdieľať, ale aj online vytvárať obsah informácií. INTERPI je platformou pre takýto typ spolupráce. Umožňuje inštitúciam s ohľadom na formáty a pravidlá, ktoré používajú, vytvárať a popisovať všetky základné entity, ktoré sú dôležité pre popis kultúrneho objektu ako takého a to ešte podĺa pravidiel a štandardov, ktoré pre jeho popis sú dané v danom type pamäťovej inštitúcie. Ide o to, že v INTERPI nielenže môžu vytvoriť, či upraviť danú entitu, ale každá entita získa jednoznačný identifikátor, ktorý je potom použitý pri popise kultúrneho objektu. Vďaka tomuto identifikátoru bude možné získať všetky informácie, ktoré sa k danej entite s týmto identifikátorom vzťahujú a to naprieč pamäťovými inštitúciami.

Je to vlastne nádherný príklad toho, ako v praxi – konkrétne v doméne kultúrneho dedičstva, implementovať normu ISNI – International Standard Name Identifier (ISO 27729-2012). Paradoxom je, že projekt vznikol v roku 2010 a jeho záber je ešte oveľa širší ako táto norma, ktorá bola vydaná až v roku 2012. Dôležité však je, aby sa našiel prevádzkovateľ pre tento projekt, pretože skúšobná prevádzka končí a čo ďalej. Význam takýchto projektov sa ukáže až vtedy, keď bude využívaný v praxi. To je tiež jedna z vecí, čo ma v našej spoločnosti mrzí. U nás sa nájdu peniaze na projekt, ale častokrát sa zabúda na to, že bez podpory žiadny systém nemôže fungovať, naviac v dnešnej spoločnosti, keď sa všetko veľmi rýchlo mení. Verím, že úsilie, ktoré ľudia do tohoto, ale aj iných podobných projektov vložili, nebolo márne, a výsledky, ktoré sa podarilo dosiahnuť, si nájdu miesto v každodennom živote, v praxi. Je to naozaj veľmi prospěšná vec a vďaka takémuto systému budú potom neskôr môcť vznikať veľmi zaujímavé riešenia, ktoré budú môcť ukázať v plnej nádhere to, čo umožňujú správne použité informačné technológie, či to, v čom je sila sémantického webu. Bude možné na jeden klik získať všetky informácie napr. o danom autorovi bez ohľadu na to, kto a kde ktorúkoľvek z tých informácií vložil.

V súčasnosti pracujeme na viacerých projektoch, ale ani jeden z nich nie je takéhoto charakteru, že prepája prácu pamäťových inštitúcií. Ale tým nechcem povedať, že by boli tieto projekty menej zaujímavé. To nie. Ale väčšinou ide o prácu pre konkrétny typ inštitúcie, teda nie je nutné pracovať s pravidlami a štandardami v takom rozsahu, ako to bolo v prípade INTERPI, kde tie knihovnícke štandardy doplnili ešte štandardy archívov, múzeí a galérií, ale aj pamiatkárov, atď.

Sdělíte nám, jaké plány má firma?

Naďalej sa venovať doméne kultúrneho dedičstva, sledovať trendy a hľadať cesty pre ich implementáciu v našom prostredí. Pomáhať pracovníkom knižníc pri zavádzaní nových technológií, nových služieb, ale tiež im byť vždy po ruke a vedieť pomôcť, keď to budú potrebovať. Plánov je veľa, ale ako hovorím, nie je nutné mať sny o hviezdnych zámkoch, ale vedieť sa tešiť z každého dňa, z každého stretnutia.

Dovolím si trochu osobní otázku. Jak vnímáte knihovnickou komunitu? Její vývoj v posledních letech? A především, cítíte se mezi knihovníky dobře?

Myslím, že na tú poslednú otázku ani nemusím odpovedať. Ak by som sa medzi knihovníkmi necítila dobre, tak by som medzi nimi nebola. Ako som už aj povedala, knihovníci mi učarovali. Je krásne nielen sledovať tie obrovské zmeny, ale byť aj ich súčasťou. Ono sa to nezdá, ale za tých 25 rokov sa toho udialo veľmi veľa. Každý deň niečo prináša, ale ak by som to mala zhrnúť, tak dnes to je tak trocha rozpačité. V tých začiatkoch, povedzme prvých 10 rokov to bolo nádherné, každý úplne dychtil po nových informáciách. Spomínam si na krásne chvíle, keď som chodievala do knižníc implementovať systém ešte ja. Bolo to nádherné sedieť v službách a robiť s nimi, či v akvizícii, to všade mali iný pracovný postup, ale aj v katalogizácii, keď som sa pokúšala vytvárať prvé záznamy, učila som sa rozlišovať súbežný názov a podnázov, atď. Keď som s nimi sedela, tak som veľmi rýchlo pochopila, čo třeba v rozhraní upraviť a ako.

Totiž to, podobne ako kdekoľvek inde, aj tu je veľa vecí, ktoré sa ťažko vysvetľujú, ako presne to má byť, ale keď si to člověk vyskúša priamo v tej praxi, tak hneď pochopí, ako niektoré věci boli myslené, ale aj ho napadnú úplne iné riešenia. Je to preto, že ten knihovník, nemá také znalosti čo a ako je pomocou technológií možné, čo všetko ponúkajú a ako sa to dá kombinovať, takže ho nenapadnú niektoré možnosti a funkcie, ktoré sa dajú spraviť, no a na druhej strane programátor zasa netuší, ako sa čo robí v praxi. Preto pre mňa to bolo vždy veľmi zaujímavé a spolu sme vymýšľali, čo ešte by sa ako dalo, no a na druhý deň už to bolo. Výborné bolo aj to, že som mala veľa dobrých kontaktov nielen vo verejných knižniciach, ale aj akademických, vedeckých , špecializovaných, … takže keď niekoho napadla nejaká nová vec, nová funkcia, či služba, tak som sa hneď spýtala v ostatních knižniciach , čo oni na to, či by to nevyužili a bolo mi jasné ako to treba urobiť, či nakonfigurovat, aby to nebolo nutné špeciálne upravovať pre každý typ knižnice, či pre každá knižnicu zvlášť. A to bolo možno aj jeden zo základných rozdielov ako Rapid Library vznikal. Nebol to systém ušitý najprv na mieru danému typu knižníc, ktorý by sa potom upravoval pre ďalší typ knižnice, ale takmer každá funkcionalita bola riešená s ohľadom na rôzne typy knižníc, aj keď napríklad žiadna knižnica z daného typu v tom čase Rapid Library neprevádzkovala.

Tiež si spomínam na tie výberové konania. Boli aj také, kde sme sedeli od rána do vecera, neustále sme odpovedali na otázky a knihovníci sa len striedali postupne po jednotlivých oddeleniach. Alebo boli také, kde sme sedeli zástupcovia viacerých systémov a postupne sme museli ukazovať ako máme danú funkcionalitu riešenú v našom systéme. Tiež tie knižné veľtrhy, to boli časy, kedy čas od rána od 9 do večera do 18 ubehol veľmi rýchlo, vtedy som sa ani nemala kedy otočiť, alebo tie dlhé večery a nekonečné otázky knihovníkov na rôznych akciách. Či to bol INFOS, kde som sa vlastne prvýkrát bližšie zoznámila z knihovníkmi, kde som spoznala už spomínanú Janku Kekeňákovú, s ktorou som potom prežila veľa pracovných večerov, ale aj nezabudnuteľný CASLIN v Smoleniciach, či knižné veľtrhy a následne INFORA, či vlastne pôvodne InfoMedia, atď. To by sme mohli spomínať ešte dlho, ale krásne na tom všetkom je, že tie vztahy, ktoré vtedy začali, trvajú do dnes, s väčšinou tých ľudí sa stále stretávam a som rada, že s nimi môžem byť. Bohužiaľ, niektorí už tu nie sú medzi nami, ale v mojom srdci sú a budú stále, len občas mi chýbajú fyzicky. Som rada, že som knihovníkov spoznala, že ma prijali medzi seba a verím, že sa nám spolu ešte podarí vymyslieť a aj zrealizovať viaceré zaujímavé projekty. Nápadov máme dosť.

Děkuji za rozhovor.
Jana Nejezchlebová

Ing. Naděžda Andrejčíková, Ph.D. (1966) je absolventkou VŠP v Nitře, obor automatizované systémy řízení. V roce 2004 ukončila studium na katedře Knihovnictví a informační vědy Filozofické fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě a v roce 2010 obhájila disertační práci. V roce 1992 založila společnost Cosmotron, kde pracuje v oblasti vývoje informačních systémů a jejich implementace do praxe knihoven. Přednáší na Fakultě informatiky a informačních technologií Slovenské technické univerzity v Bratislavě. Od začátku se angažuje v zavádění a aplikování Mezinárodních standardů a při tvorbě národních standardů. Aktivně se podílí na řešení řady národních projektů - Národní autority, Národní autority v prostředí muzeí a galerií, projekt INTERPI. Účastní se také domácích i mezinárodních seminářů a konferencí.